Na poskytovanie tých najlepších skúseností používame technológie, ako sú súbory cookie na ukladanie a/alebo prístup k informáciám o zariadení. Súhlas s týmito technológiami nám umožní spracovávať údaje, ako je správanie pri prehliadaní alebo jedinečné ID na tejto stránke. Nesúhlas alebo odvolanie súhlasu môže nepriaznivo ovplyvniť určité vlastnosti a funkcie.
Technické uloženie alebo prístup sú nevyhnutne potrebné na legitímny účel umožnenia použitia konkrétnej služby, ktorú si účastník alebo používateľ výslovne vyžiadal, alebo na jediný účel vykonania prenosu komunikácie cez elektronickú komunikačnú sieť.
Technické uloženie alebo prístup je potrebný na legitímny účel ukladania preferencií, ktoré si účastník alebo používateľ nepožaduje.
Technické úložisko alebo prístup, ktorý sa používa výlučne na štatistické účely.
Technické úložisko alebo prístup, ktorý sa používa výlučne na anonymné štatistické účely. Bez predvolania, dobrovoľného plnenia zo strany vášho poskytovateľa internetových služieb alebo dodatočných záznamov od tretej strany, informácie uložené alebo získané len na tento účel sa zvyčajne nedajú použiť na vašu identifikáciu.
Technické úložisko alebo prístup sú potrebné na vytvorenie používateľských profilov na odosielanie reklamy alebo sledovanie používateľa na webovej stránke alebo na viacerých webových stránkach na podobné marketingové účely.
Čo ak to nezačalo mnou? – A ver tebou to nezačalo!
Niektoré bolesti v nás nepatria len nám. Nezačali naším životom, našou chybou, naším rozhodnutím. Nosíme ich ako neviditeľný batoh, ťažký niekedy až tak, že ani netušíme, prečo nás tak bolí chrbát. Až neskôr zistíme — tá bolesť nie je len naša. Je po starkej, ktorá bola vyhnaná z domu. Po dedovi, ktorý nikdy nejedol dosýta. Po mame, ktorá nevedela povedať „ľúbim ťa“, lebo to sama nikdy nepočula. Mnohí z nás vyrastali v presvedčení, že všetko, čo cítime, čo robíme, ako reagujeme, je len výsledok nášho rozhodnutia. A preto si nesieme hanbu, keď nezvládame, keď sme precitlivení, alebo naopak – odrezaní. Pýtame sa: „Prečo som taký? Čo je so mnou zle?“
Až raz niečo v nás zašepká: Možno to nezačalo tebou.
Možno si len pokračovaním príbehu, ktorý sa začal dávno pred tebou. Príbehu neodsmútených strát, nenapísaných listov, nikdy nepovedaných právd. Možno to, že cítiš príval smútku bez dôvodu, nie je slabosť, ale pozvanie – dotknúť sa toho, čo tvoji predkovia museli potlačiť, aby prežili.
Zdedili sme viac než len priezvisko
Zdedili sme smútok, ktorý nemal kto vypočuť. Strach, ktorý sa musel schovať pod silu. Hanbu, ktorá sa preniesla mlčaním. Ale aj silu prežiť. Aj schopnosť vstať. Aj nádej – dúfať. Je to tak – trauma sa dedí. A nie je to len poézia, ale vedecký fakt. Epigenetika už dávno potvrdzuje, že zážitky predkov sa zapisujú do našich tiel. A môžu sa zjavovať ako úzkosť, ktorú si nevieme vysvetliť, ako vzorce správania, ktoré opakujeme, hoci sme si sľúbili, že to bude inak.
Ale aj napriek tomu, že sme to zdedili, neznamená to, že to musíme odovzdať ďalej.
Zmena začína pomenovaním
Liečenie nezačne samo. Začne vo chvíli, keď niekto vysloví: „Toto ma bolí, a neviem prečo.“ Keď si dovolíme pozrieť sa späť – nie aby sme sa v minulosti hrabali, ale aby sme ju pochopili. Keď zdedíme kroj, dedíme aj umenie. Ale možno s tým krojom zdedíme aj smútok mladej nevesty, ktorú nikto nepočúval. Možno s krásou tradície príde aj tieň tej bolesti, ktorá sa nesmela pomenovať. A keď ju konečne pomenujeme, zrazu zistíme, že to, čo nás dusilo, už zraňuje menej. Že už to nie je len na našich pleciach. Že sa o to môžeme oprieť, nie sa tým nechať zlomiť.
Nie je hanbou požiadať o pomoc
Nie každý to zvládne sám. Ani nemá. Trauma sa nehojí silením sa do pozitívneho myslenia. Hojí sa v bezpečnom priestore, v rozhovore, v terapii, v porozumení. Hojí sa, keď nás niekto prijme v našej pravde, nie v našej výkonnosti. Preto je dôležité vedieť, že je tu niekto, kto sa pýta: „Cítite sa dobre? Cítite sa bezpečne? Potrebujete pomoc?“ A nie preto, že vás ide zachrániť. Ale preto, že vám chce dať možnosť zachrániť seba samého.
Odvaha – začať inak
Ak v tebe niečo rezonuje, ak cítiš, že niečo v tvojom príbehu má korene hlbšie než tvoja pamäť, nie si sám. A určite nie si pokazený. Si ten, kto má možnosť byť mostom medzi minulosťou a budúcnosťou. Si ten, kto môže povedať: „Tu to rozpoznávam. Tu to mením. „Nie je to ľahká cesta, ale stojí za to. Lebo keď ty začneš liečiť, ľahšie sa bude dýchať nielen tebe, ale aj tým, ktorí prídu po tebe.
Záverom
Buďme láskaví k sebe. Neodsudzujme sa za reakcie, ktoré v nás žijú dávno. Dajme si šancu zistiť, čo je naše a čo je zdedené. Naučme sa odpúšťať aj tým, čo nás naučili mlčať. A hľadajme pomoc, keď ju potrebujeme – nie ako slabosť, ale ako akt hlbokej úcty k sebe samému. Ak sa necítiš dobre – nie si sám. A nie je to len o tebe. Možno práve v tej bolesti sa skrýva odkaz niekoho pred tebou: „Zastav sa. Počuj ma. Zahoď reťaz. A ži už konečne ty – slobodne.“
Pokojne sa obráť s toto témou na nás v ambulancii klinickej psychológie TENENET o. z.
S úctou a nádejou
Viliam Gyürke, TENENET o. z.
Autor je sociálnym pracovníkom služby včasnej intervencie a témy detí v sociálno-právnej ochrane, dlhoročný aktér v oblasti osvetovej práce.
TENENET o. z. poskytuje pomoc rodinám, ktoré sa ocitli v zložitých situáciách zapríčinených finančnými problémami, stratou zamestnania, sociálnou izoláciou, poruchami učenia, zneužívaním, užívaním návykových látok alebo poruchami duševného zdravia. Kanceláriu nájdete v Trnave na Ul. Priemyselná 5C – TENENET Trnava.
Ilustračné foto Freepik