Na poskytovanie tých najlepších skúseností používame technológie, ako sú súbory cookie na ukladanie a/alebo prístup k informáciám o zariadení. Súhlas s týmito technológiami nám umožní spracovávať údaje, ako je správanie pri prehliadaní alebo jedinečné ID na tejto stránke. Nesúhlas alebo odvolanie súhlasu môže nepriaznivo ovplyvniť určité vlastnosti a funkcie.
Technické uloženie alebo prístup sú nevyhnutne potrebné na legitímny účel umožnenia použitia konkrétnej služby, ktorú si účastník alebo používateľ výslovne vyžiadal, alebo na jediný účel vykonania prenosu komunikácie cez elektronickú komunikačnú sieť.
Technické uloženie alebo prístup je potrebný na legitímny účel ukladania preferencií, ktoré si účastník alebo používateľ nepožaduje.
Technické úložisko alebo prístup, ktorý sa používa výlučne na štatistické účely.
Technické úložisko alebo prístup, ktorý sa používa výlučne na anonymné štatistické účely. Bez predvolania, dobrovoľného plnenia zo strany vášho poskytovateľa internetových služieb alebo dodatočných záznamov od tretej strany, informácie uložené alebo získané len na tento účel sa zvyčajne nedajú použiť na vašu identifikáciu.
Technické úložisko alebo prístup sú potrebné na vytvorenie používateľských profilov na odosielanie reklamy alebo sledovanie používateľa na webovej stránke alebo na viacerých webových stránkach na podobné marketingové účely.
Inklúzia nie je inovácia
Ako stále zvedavé dieťa som sa neustále pýtal a moja neustála prítomnosť, možno trošku otravná pri rozhovoroch starších a rodičov, kým ostatné deti liezli po stromoch, sa mi oplatila. Mal som prirodzenú odvahu zotrvať, kým sa deti rozpŕchli vonku a ja som ostal s dospelou osádkou, ktorá háčkovala, štrikovala, šila, vymieňala si recepty a popri tom všetkom aj recepty na život a pre život.
A tak som sa dozvedel o Jožkovi. Jožko opakoval dookola to isté. A pani učiteľka Sláviková ho chránila. Nie cez paragraf, nie vďaka metodickému pokynu. Chránila ho srdcom. Vysvetľovala deťom, že Jožko potrebuje ochranu. A deti? Deti počúvli. Boli prirodzené, neohŕňali nos, neodtláčali ho. Keď zabrechal túlavý pes, Jožko zobral nohy na plecia – do chotára, nie domov. A tak ho deti odprevádzali. Zo solidarity, z priateľstva, z obyčajnej detskej láskavosti.
Bola tam aj Marienka. Rozprávala inak, nerozumeli jej. Nebyť Žofky z tej istej pustatiny, ani pani učiteľka by netušila, čo Marienka hovorí. Žofka sa stala tlmočníčkou. Sama od seba. Nie po nábore na asistenta.
A Berty? Ten nehovoril vôbec. Ale maľoval tak, že bolo zrazu všetko povedané. Nikto ho do ničoho netlačil. Nik od neho viac nechcel. Mal svoj spôsob komunikácie – a ten mu bol uznaný.
A potom tam bola moja mama. Štvorročná. Škôlka v dedine nebola. Jej štyria súrodenci už boli v škole a rodičia museli na družstvo. A tak šla do školy aj ona. Pani učiteľka Sláviková mala záhradu plnú ovocia a zeleninu v záhonoch. V škole bola pec. Na dvore studňa. Tam nebolo hladného dieťaťa. Lebo školský domček, čo bol súčasťou školy, hlad uspokojil. Ovocie tiež. A voda v studni bola základom čistoty. Asistentom si boli súrodenci. Vši sa vyháňali petrolejom zábal robila pani učiteľka Sláviková. A moja štvorročná mama „bonzovala“ a informovala širokú verejnosť o tom, kto a čo?
Inklúzia v praxi. Bez metodík. Bez normatívu. Bez presne vyplneného tlačiva.
A viete čo? Fungovalo to. Pretože tam bola láska, dôvera, ľudskosť, komunita. Nebolo treba vymýšľať mechanizmy, kým bola prítomná prirodzená empatia. Deti neboli „začlenené“. Ony tam boli. Bodka.
Zamyslenie
Dnes máme desiatky príručiek, návodov, usmernení. Inklúziu definujeme, hodnotíme, projektovo rámcujeme. Máme legislatívne garancie. No niečo nám uniká. Často to najpodstatnejšie.
Inklúzia nie je nový koncept. Je stará ako človečenstvo. Žila v malých komunitách, v školských domčekoch, pri domácej peci, v pohľade pani učiteľky Slávikovej, v čerešniach z jej záhrady. A my – v túžbe po dokonalosti – sme jej vystavali múr z papierov, zo systémov a grantových výkazov.
Dnes máme návody. No kde je ochota vidieť v deťoch božie stvorenia, nie prípady?
Dnes máme normatív na asistenta. No kde je Žofka?
Dnes máme špeciálne tímy. No kde sú tí štyria súrodenci, čo len tak nezištne podržali?
Dnes vieme určiť diagnózu. Ale zabúdame ju neodsudzovať.
Ak si chceme naozaj spomenúť, čo znamená inklúzia, nemusíme otvárať nové metodiky. Stačí sa pozrieť späť. K pani učiteľke Slávikovej, ku kuchyni a špajzke, k záhonom a stromom a štvorročnému bonzáčikovi, ktorý práve tým bol užitočný.
Lebo inklúzia nie je inovácia. Inklúzia je pamäť srdca.
Preto prajem nášmu systému historickú pamäť. Viac ako novodobé postupy. Viac ako množstvo projektov. Pamäť na to, že ku každému sa treba správať ako ku daru. Lebo to je začiatok všetkého.
A Jožko, Marienka, Berty a moja mama by o tom vedeli rozprávať lepšie než ktokoľvek z nás.
Viliam Gyürke, TENENET o. z.
Autor je sociálnym pracovníkom služby včasnej intervencie a témy detí v sociálno-právnej ochrane, dlhoročný aktér v oblasti osvetovej práce.
TENENET o. z. poskytuje pomoc rodinám, ktoré sa ocitli v zložitých situáciách zapríčinených finančnými problémami, stratou zamestnania, sociálnou izoláciou, poruchami učenia, zneužívaním, užívaním návykových látok alebo poruchami duševného zdravia. Kanceláriu nájdete v Trnave na Ul. Priemyselná 5C – TENENET Trnava.
Ilustračné foto Freepik