Na poskytovanie tých najlepších skúseností používame technológie, ako sú súbory cookie na ukladanie a/alebo prístup k informáciám o zariadení. Súhlas s týmito technológiami nám umožní spracovávať údaje, ako je správanie pri prehliadaní alebo jedinečné ID na tejto stránke. Nesúhlas alebo odvolanie súhlasu môže nepriaznivo ovplyvniť určité vlastnosti a funkcie.
Technické uloženie alebo prístup sú nevyhnutne potrebné na legitímny účel umožnenia použitia konkrétnej služby, ktorú si účastník alebo používateľ výslovne vyžiadal, alebo na jediný účel vykonania prenosu komunikácie cez elektronickú komunikačnú sieť.
Technické uloženie alebo prístup je potrebný na legitímny účel ukladania preferencií, ktoré si účastník alebo používateľ nepožaduje.
Technické úložisko alebo prístup, ktorý sa používa výlučne na štatistické účely.
Technické úložisko alebo prístup, ktorý sa používa výlučne na anonymné štatistické účely. Bez predvolania, dobrovoľného plnenia zo strany vášho poskytovateľa internetových služieb alebo dodatočných záznamov od tretej strany, informácie uložené alebo získané len na tento účel sa zvyčajne nedajú použiť na vašu identifikáciu.
Technické úložisko alebo prístup sú potrebné na vytvorenie používateľských profilov na odosielanie reklamy alebo sledovanie používateľa na webovej stránke alebo na viacerých webových stránkach na podobné marketingové účely.
Nie sme stroje, sme ľudia. Pripravení sprevádzať vás
Aj my, ktorí pracujeme v pomáhajúcich profesiách, sme ľudia z mäsa a kostí. V žilách nám prúdi rovnaká krv, máme rovnaké ruky a nohy, rovnaké srdce, ktoré sa niekedy rozbúši radosťou, inokedy sa stiahne bolesťou. Navonok pôsobíme pokojne, sústredene, pripravení vypočuť. No vo vnútri často nesie každý z nás neviditeľnú batožinu – príbehy, ktoré sa nám uložili do pamäti aj do srdca.
Niektoré z týchto príbehov si odnášame domov bez toho, aby sme chceli. Pretavujú sa do snov, do myšlienok pri varení večere, do chvíľ, keď si kúsok ticha ukradneme na záhrade. Niekedy plačeme – nie na verejnosti, ale potichu v aute, zaparkovanom na odľahlom mieste. Niekedy si nájdeme svoj bezpečný kútik: lavičku v parku, starú stoličku na verande, roh v pracovni, kde môžeme byť sami so sebou. Niekedy je to malý záhon s kvetmi alebo bylinkami, kde môžeme cítiť, že svet ešte nie je úplne bezradný a že my sme stále súčasťou niečoho živého.
Aj keď sme túto prácu študovali a absolvovali výcviky, tréningy a supervízie, ľudské osudy, s ktorými sa stretávame, sú niekedy také ťažké, že ich nemožno prejsť bez pohnutia. Nie sme stroje. Sme ľudia. A aby sme mohli zostať oporou pre iných, potrebujeme aj my nájsť svoje opory.
Dnes mi moja kolegyňa Deniska povedala, že ako to môžem dávať už 30 rokov. Ona silná a študovaná mi vraví, že to, čo sme práve vo dvojici počuli od mamky, je devastačné a také kruté, že jej je nie dobre.
Mňa to rovnako zasahuje. Dokonca aj presahuje. Ak by nie, asi by som mal odísť.
Pomáha nám, keď sa môžeme vyrozprávať – medzi kolegami, ktorí rozumejú, alebo počas supervízie. Pomáha nám, keď si dovolíme katarziu – vyplakať sa pri filme, ktorý sa „náhodou“ dotkne toho, čo sme práve počuli. Niekedy potrebujeme ventiláciu – vybehať to na športovisku, kričať v lese, alebo sa uvoľniť v aute s hlasnou hudbou.
Sú aj tiché cesty: niekto šije, paličkuje, maľuje obrazy. Niekto varí a pečie s takou pozornosťou, že každé cesto a každý nôž sa stáva meditáciou. Iný vyrába domčeky pre hmyz a sleduje, ako sa do nich pomaly sťahuje život. Niekto pracuje v záhrade, ruky v zemi, myšlienky voľne plynú – kopanie, sadenie, polievanie sa stáva rytmom, ktorý udržiava rovnováhu medzi tým, čo sme videli, a tým, kým ešte môžeme byť.
Pre mňa osobne, po rokoch práce a dňoch, ktoré sú naplnené ťažkými osudmi, je útočiskom záhrada. Bez rádia, bez hudby, bez kontaktu s inými ľuďmi. Moje takmer 50-árové územie mi umožňuje kopať, plakať, kričať, ale aj sa ukľudniť sa. Prečo? Pretože vy si zaslúžite, aby sme boli pomáhajúci a podporujúci a aby som ja bol stále tým Viliamom, ktorý privinie dieťa s rodičom pohľadom a slovom.
Každý potrebuje dostávať. Ale na to, aby niekto mohol dostávať, musí existovať aj človek, ktorý má z čoho dávať. Je to ako vo vzťahu – reciprocita. Dávaš a dostávaš. Ak nie, vyhoríš. Potom už nie si schopný riešiť život celostne, len cez prizmu únavy, vyčerpania, vyhorenia. Bez lásky, ktorá sa minula.
Pamätám si príbeh mojej babičky, ktorá trpela migrénami. Keď ju bolela hlava, zobrala motyku a išla do repy a kukurice. Keď jej bolo smutno, zobrala sekeru, robila triesky a plakala. Posolstvo je jasné: existuje potreba niekedy uvoľniť napätie, nechať emócie vyjsť von. Niekedy netreba ísť do drevárne ani do záhrady, stačí prísť k nám do Tenenetu. Možno nemáme repu a triesky, ale máme pripravených ľudí, ktorí vás budú počúvať a ponúkať pomoc a sprevádzanie. A možno nebudeme vyrábať paličkovú čipku, ale vieme nájsť spôsob, ako vám uľaviť a ako s vami tú ťažkú ťarchu života spoločne pomôžeme uniesť.
Robíme to všetko preto, aby sme ráno dokázali znovu vstať, obliecť si čistú košeľu, prísť na svoje miesto a s úsmevom vás privítať. Aby sme mohli byť pripravení počúvať, chápať a niesť spolu s vami to, čo vás ťaží.
Lebo pomáhať znamená byť človekom. A byť človekom znamená cítiť.
„Pomáhať znamená cítiť, byť srdcom prítomný, niesť príbehy druhých – a napriek všetkému ráno vstávať s odvahou a úsmevom, pripravený privítať ďalší deň života.“
Viliam Gyürke a tím TENENET o. z.
Autor je sociálnym pracovníkom služby včasnej intervencie a témy detí v sociálno-právnej ochrane, dlhoročný aktér v oblasti osvetovej práce.
TENENET o. z. poskytuje pomoc rodinám, ktoré sa ocitli v zložitých situáciách zapríčinených finančnými problémami, stratou zamestnania, sociálnou izoláciou, poruchami učenia, zneužívaním, užívaním návykových látok alebo poruchami duševného zdravia. Kanceláriu nájdete v Trnave na Ul. Priemyselná 5C – TENENET Trnava.
Ilustračné foto Freepik