Nie všetko, čo má cenu, sa dá uložiť na účet

    Navigácia
  • Domov
  • NewsNie všetko, čo má cenu, sa dá uložiť na účet

Nie všetko, čo má cenu, sa dá uložiť na účet

Legenda hovorí, že Alexander Veľký si na smrteľnej posteli želal tri veci: aby jeho rakvu niesli lekári, aby sa po ceste rozsypalo jeho bohatstvo a aby jeho ruky ostali prázdne, vystreté svetu z rakvy von. Nie preto, aby šokoval. Ale preto, že už vedel.

Vedel to, k čomu sa mnohí z nás dostanú až vtedy, keď ich zastaví telo, úzkosť, panický záchvat, kolaps, vyhorenie alebo rozpad vzťahov. Vedel, že človek môže vlastniť polovicu sveta a pritom nebyť doma ani v sebe.

Denne v práci stretávame ľudí, ktorí neprichádzajú preto, že by zlyhali. Prichádzajú preto, že sa snažili príliš dlho vydržať všetko. Tlak na výkon. Tlak na zabezpečenie rodiny. Tlak na hypotéky, krúžky, značky, autá, štandard. Tlak byť dokonalou matkou, silným mužom, funkčným partnerom, vždy dostupným dieťaťom svojim rodičom. Byť všade. Byť pri všetkom. Byť usmiaty. Byť vďačný. Byť ticho.

A niekde medzi tým všetkým sa stratí dych. Spánok sa skracuje. Jedlo sa zredukuje na kávu a „potom niečo“. Telo vysiela signály, ale my ich umlčíme ďalším výkonom. Až kým nás nezastaví ono.

Úzkosť často nie je slabosť. Je to posledný hlas tela, ktorý hovorí: „Takto sa už ďalej žiť nedá.“

Vzťahy sa medzičasom scvrknú na logistiku. Manželstvo prestane byť priestorom oddychu a stane sa projektom. Blízkosť nahradia povinnosti. Deti máme radi, ale vidíme ich hlavne v spätnom zrkadle medzi krúžkami. Lásku si plánujeme „na potom“. A potom sa čudujeme, že sme prázdni.

Keď sa pozrieme späť – nie s nostalgiou, ale s pokorou – vidíme, že bohatstvo kedysi vyzeralo inak.
Nie ideálne. Nie bez bolesti. Ale spoločne.

Jeden stôl. Jedna izba. Jedno svetlo-sviečka, neskôr petrolejka. Veľký hrniec na viac dní. Ruky, ktoré pracovali spolu. Hlasy, ktoré sa miešali. Plač, ktorý nebol hanbou. Príbehy, ktoré liečili. Práca, ktorá mala zmysel, lebo mala komu slúžiť.

To, čo dnes draho kupujeme ako terapiu, kedysi vznikalo medzi ľuďmi prirodzene. Pohyb. Rozprávanie. Dotyk. Spev. Spolupráca. Mlčanie v bezpečí.

Nie, návrat späť nie je možný celý. Ale návrat k podstate možný je.

Alexander nechcel ukázať, že nemal nič. Chcel ukázať, že to najdôležitejšie sa nedá niesť v rukách – len v srdciach iných.

Preto sa dnes pýtame: Koľko drahokamov môžeme pustiť z rúk, aby sme mali čím objať? Koľko výkonu môžeme znížiť, aby sme mali čas byť? Koľko lekárov by sme možno nepotrebovali, keby sme sa k sebe správali ľudskejšie skôr?

V Tenenete veríme, že bohatstvo duše nevzniká z nadbytku, ale z dostatku vzťahov. Z rozhovorov, ktoré sa neodkladajú. Z dotyku, ktorý nie je luxus. Z prítomnosti, ktorá nelieči symptómy, ale človeka. Naše ruky nemusia zostať prázdne preto, aby ukazovali chudobu. Môžu zostať voľné preto, aby držali, hladili, sprevádzali.

Keď príde čas odchádzať, nezáleží na tom, čo sme nazbierali. Záleží na tom, koho sme držali za ruku a kto držal tú našu.

Viliam Gyürke, TENENET o. z.

Autor je sociálnym pracovníkom služby včasnej intervencie a témy detí v sociálno-právnej ochrane, dlhoročný aktér v oblasti osvetovej práce.


TENENET o. z. poskytuje pomoc rodinám, ktoré sa ocitli v zložitých situáciách zapríčinených finančnými problémami, stratou zamestnania, sociálnou izoláciou, poruchami učenia, zneužívaním, užívaním návykových látok alebo poruchami duševného zdravia, narodilo sa im dieťa so zdravotným postihnutím. Kanceláriu nájdete v Trnave na Ul. Priemyselná 5C – TENENET Trnava.

Ilustračné foto: Freepik.com