Vidieť sa dá aj inak ako očami

    Navigácia
  • Domov
  • NewsVidieť sa dá aj inak ako očami

Vidieť sa dá aj inak ako očami

Niekedy sa narodí dieťa – a so sebou prinesie ticho. Ticho v očiach. Neistotu v pohľade. A neviditeľné slzy v srdciach rodičov. Svet, ktorý sa mal rozžiariť prvým zrakovým kontaktom, ostane zahalený hmlou. Rodič ostáva stáť pred závratnou priepasťou: „Ako mu ukážem svet, keď ho nevidí tak ako ja?“

A predsa – práve tu, v tejto tichej, neviditeľnej bolesti, sa začína iný druh videnia. Ten, ktorý nejde cez oči, ale cez srdce. A srdce, ak sa mu dovolí, má neobyčajnú schopnosť vidieť veci, ktoré ostávajú očiam skryté.

CVI – keď mozog „nevidí“

CVI nie je len diagnóza (zrakové postihnutie spôsobené poškodením mozgu, pozn. red.). Je to správa o tom, že svet je inak spracúvaný, inak vnímaný. Že pohľad môže byť prítomný, ale nie uchopený. Že svetlo a farby sa odrážajú, ale nezapíšu sa v mozgu. Že zrak – to magické spojenie medzi vonkajším svetom a vnútorným svetom človeka – je prerušené.

A predsa sa dá stavať most. Pomaly, opatrne, s rešpektom. Nie silou, nie náhlením, ale vnímaním potrieb dieťaťa a dôverou v rodiča.

Zrútený sen? Nie, len iný svet.

Rodič, ktorý počuje vetu „vaše dieťa má zrakové postihnutie“, zažije akútnu stratu: predstavy, plány, budúcnosti, bezpečia. Prichádza chaos – lekári, vyšetrenia, možnosti, zázraky, viera. Všetko a nič. V tom všetkom sa však ľahko stratí to najdôležitejšie – obyčajné ľudské „som tu s tebou“.

Nie je potrebné okamžite nájsť riešenie. Potrebné je byť. Byť prítomný. Byť rodič.

Lebo dieťa s CVI – ako každé iné dieťa – potrebuje predovšetkým kontakt, blízkosť, dotyk, hlas, vôňu, rytmus, bezpečie. Potrebuje vnímať svet tak, ako mu je dostupný – cez telo, cez zvuk, cez pohyb, cez lásku.

Vidieť srdcom

My – odborníci, poradcovia, terapeuti – nesmieme prichádzať s hotovým scenárom. Nesmieme určovať trasu, ktorú má rodina absolvovať. Máme byť tí, ktorí si sadnú vedľa a povedia:

„Poďme sa spolu pozrieť, kam by ste chceli ísť. Ja vás budem chvíľu sprevádzať.“

Niekedy bude cesta klzká, inokedy neprehľadná. Rodina nie je pasívny prijímateľ pomoci. Je rozhodujúcim subjektom. A my sme len spoluhráči, nie dirigenti.

Byť pri rodine, ktorá si prechádza diagnózou CVI, znamená nezabudnúť na človeka, ktorého máme pred sebou. Vidieť nie len jeho potreby, ale aj jeho silu, obavy, lásku a odvahu.

Zrak nie je jediný zmysel, cez ktorý sa dá spojiť so svetom.

Sú deti, ktoré si pamätajú matkin hlas skôr než jej tvár. Sú deti, ktoré sa zorientujú podľa rytmu krokov otca. Sú deti, ktoré si spomenú na tvar maminej ruky, na textúru obľúbenej deky, na vôňu domova.

A sú rodičia, ktorí časom pochopia, že videnie nie je len funkcia očí, ale aj otvorenosť duše.

Služba ako spolupútnik

Ak máme v tíme tyflopéda, máme vzácnosť.  A naším darom je Halka Tytykalová. Ak máme včasnú intervenciu, máme nádej. Ale najmä – ak máme ochotu počúvať, máme všetko.

Pomoc nespočíva v tom, že vieme, čo je CVI. Pomoc spočíva v tom, že sa nebojíme byť ticho pri niekom, kto práve stratil svoj hlas.

Sme v službe, kde sa učíme vidieť inak. A možno – v tejto práci, práve vďaka týmto deťom – aj my sami začíname vidieť lepšie.

Na začiatku CVI môže stáť ticho. Ale ak v tom tichu počúvame, zrazu začujeme hlas. Nie ten lekársky, nie ten odborný. Ale ten ľudský. A ten hovorí:

„Moje dieťa je iné. Ale je moje. A spolu nájdeme cestu.“

A možno po tej ceste pôjdeme nie cez pohľad, ale cez dotyk, zvuk, lásku a trpezlivosť.

Pretože vidieť sa dá aj inak ako očami.

A to, čo uvidíme srdcom, ostane navždy.

Viliam Gyürke, TENENET o. z.

Autor je sociálnym pracovníkom služby včasnej intervencie a témy detí v sociálno-právnej ochrane, dlhoročný aktér v oblasti osvetovej práce.


TENENET o. z. poskytuje pomoc rodinám, ktoré sa ocitli v zložitých situáciách zapríčinených finančnými problémami, stratou zamestnania, sociálnou izoláciou, poruchami učenia, zneužívaním, užívaním návykových látok alebo poruchami duševného zdravia. Kanceláriu nájdete v Trnave na Ul. Priemyselná 5C – TENENET Trnava.

Ilustračné foto Freepik, AI